Tak som sa spustil s batohom zo Sitna po chrbtoch Štiavnických vrchov. Na chvíľu som sa zvlažil v tajchu Počúvadlo a hneď, tradá, kľukatou a lesom zatienenou cestou rovno na Pukanec. Poviem Vám, priatelia, kto tento kúsok Slovenska nevidel, ťažko uverí, koľko krásy a malebnosti v sebe skrývajú južné svahy Štiavnických vrchov. Zo snenia ma vytrhlo odbíjanie zvonov na kostolnej veži v Pukanci, ktorá zrazu vykukla z porastu. Popil som trochu tunajšieho unikátneho vínka, zahľadel sa na morušami porastený Vajrab a rýchlo ďalej. Veď mám pred sebou ešte dlhú cestu. Dediny sú jedna malebnejšia ako druhá. Bohunice, Bátovce, Žemberovce. Zastavil som sa až v Brhlovciach, lebo tie by nikto nemal obísť. Čo v nich je? Uvidíte v tejto knihe. Žiadalo sa mi zájsť aj na juh. Ovlažiť sa v Santovke, pozrieť panorámu Ostrihomu z Burdy či vyjsť na kalváriu v Šahách. Ale ja som radšej zabočil na Dudince. V tomto tichom kúpeľnom mestečku je osvieženia dosť. Schladiť sa dá aj v Tesárskej rokline alebo – neprezradím zatiaľ čo to je – v Dúpencoch. Alebo v pivničkách Starej hory. Pri pohári dobrého bieleho vínka by sa veru radi zišli aj tí známi sebechlebskí hudci. Ale treba sa poberať ďalej. Veď ma čakajú v Hrušove – na Hontianskej paráde. Tam ma určite tiež počastujú. Keď mi bude málo – aj v Príbelciach a Plachtinciach dobré vínko dorábajú. Ešte letmý pohľad na modrokamenský hrad a poďho cez Krupinskú planinu do Bzovíka. Bývalý kláštor tiež treba vidieť. Stadiaľ je už len na skok do Krupiny s povestnou vartovkou, ktorá zažila nielen Turkov ale aj pálenie čarodejníc. Deň sa chýli ku koncu a cez Žibritov do Štiavnice je potme nebezpečná cesta. Ale prešiel som. Cez pravé plece pozriem na kaštieľ vo Svätom Antone a už ma víta strieborná Banská Štiavnica. Ale o tej si porozprávame radšej nabudúce. Čo poviete, nie je ten Hont nádherný? Áno, za jeden deň sa prejsť nedá. Toľko zaujímavostí tam je.
